Secret wishes- ,,Mrzí ma to, nevedel som že si ich dcéra, nevedel som čo sa môže stať.“ ospravedlňoval sa, aj keď trochu nemotorne. Potom ma jemne odstrčil a pozrel mi do očí. Chytil ma za ruku a odviedol ku posteli, tam si ľahol a mne pokynul aby som si ľahla vedľa neho, pozerali sme do stropu potom sa otočil a pritiahol si ma k sebe. Držal ma v náručí a začal hovoriť.

,, Keď som mal osem rokov, v našom svete vypukla vzbura, mojich rodičov pri nej zabili ale pamätám si kto ma zachránil, bolo to malé dievčatko, ktoré mi veľmi netaktne prikázalo isť za ním. Vďaka nej a jej rodičom som sa dostal do ľudského sveta, kde som vyrastal ako človek. Od toho dňa som to dievča nevidel. Nedávno som zistil, že sa ani po štrnástich rokoch nezmenilo.“ sklonil ku mne hlavu. ,,Len teraz je z nej žena, prekrásna žena.“ vedela som že hovorí o mne, nejako som to vycítila.

,, Preto ťa moji rodičia poznali?“ opýtala som sa. ,,Nie len preto, tvoja mama bola moja učiteľka a keby sme ostali v Alieli, tak by ma neskôr učil aj tvoj otec. Vieš v Akadémii Tseris to boli jední z najlepších učiteľov. Veľa Amari sa vďaka ním preslávilo svojimi schopnosťami.“ Preberala som si v hlave čo mi povedal ale niečo mi stále nesedelo.

,,Počkaj povedal si že som sa ani po štrnástich rokoch nezmenila, ale Aliel sme opustili keď som mala šesť, to nesedí, ja mám len sedemnásť.“ zrejme sa pomýlil a ja ľudí rada opravujem, je to jedna z mojich najhorších vlastností.

,,No vlastne nemáš, popravde máš už dvadsať rokov a ja mám dvadsaťdva. V našom svete sme starší než v ľudskom svete. A aj vyzeráme inak, ale to si si už asi všimla.“ povedal a vzal do ruky pramienok mojich vlasov aby mi naznačil tú zmenu. Bože, som o tri roky staršia, nie že by to teda bola nejaká výhoda. Môžem si legálne kupovať alkohol a cigarety, ale dosť pochybujem že niečo také v Alieli majú.

,,Počkaj, ak je toto telo Amari, znamená to že sa môžem vrátiť do toho svojho pôvodného?“

,,Áno, ale asi to nejaký čas potrvá, hlavne preto že ešte nevieš ovládať svoje schopnosti.“ Pozrela som na neho. ,,Aké schopnosti? Ja mám nejaké schopnosti? Teda okrem tej že viem ľuďom poriadne liezť na nervy.“

,,Haló, nehoreli ti pred chvíľou ruky?“ povedal posmešne. Na horiace ruky som medzičasom zabudla. Začal sa smiať a akosi ma nakazil dobrou náladou.

,, No trochu horeli, ale za to môžeš tiež ty.“ niekto znova zaklopal. ,, Vstúpte.“zakričala som a odstrčila som Keitara. Chudák, tvrdo dopadol na zem. Mama s otcom vstúpili,ale zatvárili sa ako keby ho ani nevideli ležať natiahnutého pri mojej posteli.

,,Zlato si v poriadku?“ spýtal sa otec a sadol si vedľa mňa.

,, Celkom áno, ale bude mi lepšie ak ma objímeš.“ urobil to a mama sa k nemu pridala. Keď sme sa oddelili usmiala som sa na nich. Keitaro sa zdvihol zo zeme a posadil sa na stoličku za písacím stolom.

,,Povedal som tvojim rodičom o horiacich rukách, ale chceli by to aj vidieť.“

,,Dobre, ale ja neviem ako som to urobila.“ Mama, otec a aj Keitaro sa postavili.

,, Poď,“ povedal Keitaro, ,, ideme na dvor.“ Prišlo mi to trochu zvláštne veď by nás mohol vidieť niektorí zo susedov. Ale oni traja asi vedeli čo robia. Zišli sme po schodoch, prešli sme cez obývačku, kuchyňu a zimnou záhradou sme vyšli von.

Keitaro sa zastavil a ja som do neho vrazila.

,,Prečo stojíme?“ nič nepovedal len ukázal na rodičov, ktorí mierili doprostred záhrady. Tam sa postavili oproti sebe a chytili sa za ruky. Keby som nebola pri tom nikdy by som neuverila že sa môže niečo také stať. Keď sa totiž chytili za ruky vytvorila sa medzi nimi modrá žiara. Pustili sa a odstupovali od seba, modrá žiara sa zväčšovala pri každom ich kroku, potom keď už boli na koncoch záhrady zohli sa a položili ju na zem. Teraz bola celá záhrada pokrytá modrým vrchnákom, ako keby sme boli v bubline. Mama aj otec zatvorili oči a niečo si šepkali, potom ich otvorili a postavili sa. Bublina držala na mieste.

,,Teraz nás nikto z vonka nemôže vidieť.“ pošepkal mi Keitaro. ,,Vážne, vôbec nikto?“

,,Vlastne len magické bytosti, ale tých je tu málo.“odpovedal.

,,Misaki, poď sem.“zakričala mama. Podišla som k nej.,,Teraz zavri oči a sústreď sa na to čo chceš spraviť.“ Keby to len bolo také jednoduché, zavrela som oči ale do môjho pola sústredenia sa stále prebíjal Keitatro. ,,Tak čo?“

,,Nemôžem sa sústrediť mami, nejde to.“ dôvod predsa nemusí vedieť.

,,Skús to ešte raz, možno ti pomôže ak budeš myslieť na niečo príjemné.“ za tú skúšku aj tak nič nedám takže, poďme na to. Ale načo mám myslieť? Skúsila som myšlienky z detstva, ja s mamou a otcom na pláži ako sa naháňame a skáčeme do vody, ako som dostala prvý bicykel a pri prvej jazde s otcom som si zlomila ruku, ale už na druhý deň som to chcela skúsiť znova. A potom moja prvá jednotka a hneď za ňou aj päťka, a ten pocit keď som vyhrala školskú spevácku súťaž, a prijatie na strednú školu, a stretnutie s Keitarom. Neviem prečo ale tento okamžik ma urobil šťastnou asi najviac, úplne som zabudla na rodičov až kým ma mama neprebrala vystrašeným hlasom.

,,Misaki, prestaň s tím! Otvor oči!“ znelo to dosť vážne. Otvorila som a zistila čo ju vyľakalo, tento krát mi nehoreli len ruky ale celé telo a okolo mňa sa ovíjali nejaké rastliny s nádhernými kvetmi, vyzerali trochu ako ruže tmavo fialovej farby posiate diamantmi.. Bolo to úžasné. Ten oheň na mňa neúčinkoval ale na ostatných zrejme áno, lebo obaja rodičia sa nachádzali asi tri metre odo mňa.

,,Ako to mám zastaviť?“ bolo zvláštne že som nepanikárila.

,,Sústreď sa, potlač myšlienky, ktoré to spôsobili.“ kričal mi otec. Namiesto toho aby som ich potlačila sa my v hlave znova začal vynárať Keitaro a jeho bozk. Skoro ako keby to vybuchlo, oheň sa zväčšil s tá rastlina sa tiahla krížom cez celú záhradu.

,,Keitaro!“ zrevala som, nikde som ho nevidela. Asi zdrhol. Niekto ma odzadu objal, poriadne som sa zľakla a to pomohlo. Oheň aj rastlina sa stiahli, otočila som sa a hľadela mu do tváre.

,,Vydesil si ma, ale ďakujem, Rosan.“ prvýkrát som použila jeho skutočné meno.

Hodnocení: nejlepší 1 2 3 4 5 odpad