Secret wishes- Och, došľaka, určite ešte spím!Ležím uprostred obývačky polonahá, na chalanovi s perverznými chúťkami a moji rodičia stoja hneď za dvermi.
„Nemôžem, rozopla sa ti podprsenka, takže ak nechceš byť v ešte trápnejšej situácií, musia nás nájsť takto.“Rodičia vstúpili do miestnosti a skoro okamžite sa im na tvárach zjavil šok, potom zdesenie a potom zahanbenosť. Určite som červenšia než všetky paradajky na svete.
Moja mama sa spamätala ako prvá. ,,Zlato nechceš nám niečo povedať?“
,,Ja...áno. Nie je to tak ako to vyzerá. Ja som ho naháňala a potkla som sa, on sa potom otočil a spadli sme. No, a teraz nemôžem vstať, lebo sa mi rozopla podprsenka.“
,,Počkaj, pomôžem ti.“ povedala.
No páni, možno je v takom šoku, že si nevšimla moje nové vlasy.
Zapla mi podprsenku a podišla k môjmu otcovi, ktorý medzičasom odložil kufre a posunul sa smerom k nám.Konečne som mohla vstať.
Keď už som bola na nohách, prikryla som si rukou prsia a sklopila som pohľad.
Až konečne zaregistrujú moje vlasy, tak si môžu pomyslieť, že som sa dala prefarbiť. S prsiami to bude horšie.
Mami, tati, toto je Keitaro, v Septembri nastúpi u nás na škole, prišiel mi doniesť učebnicu, ktorú som si zabudla.“ rýchlo som zo seba vyrapotala. Ale mama ako keby ma ani nepočula, len sa na mňa pozerala veľmi čudným pohľadom. Otočila sa k otcovi, až potom som si všimla že aj on sa tak pozerá.
,,Musíme jej to povedať Meiron.“ Otec sa spamätal a pozrel jej do tváre.
,,Zlatko si si istá?“ opýtal sa otec.
,,Myslím, že už jej to dlhšie tajiť nemôžeme. Sme Amari. To sú čarovné bytosti zo zeme ktorá sa volá Aliel, to je jedna z provincií sveta Konai.
Ty si ho asi nepamätáš, ale tiež si v ňom žila, mala si tri roky.“ nadýchla sa a pokračovala, ja som bola zatiaľ úplne ohromená a neschopná reagovať.
,,Všetci sme tam boli šťastní, ale keď vypukla vzbura, museli sme odísť. Povedali sme si, že by nebolo bezpečné nechať tvoju silu uvoľnenú, preto sme ju radšej spútali. Chceli sme ti ju uvoľniť, keď pominulo nebezpečenstvo. Medzitým si si ale zvykla na život medzi ľuďmi, tak sme to nechali tak. Nemohli sme vedieť že sa tu zjaví Rosan a všetko zmení.“ dohovorila.
Vstrebávala som to, ale bolo ťažké tomu uveriť, až kým som si nespomenula na svoje vlasy. Určite to bola pravda a určite som mala právo byť nahnevaná, že mi to celé roky tajili, ale nebola som.
,,Chcem byť chvíľu sama.“ postavila som sa a mierila k izbe, ale niečo mi práve napadlo.
,,Kto je Rosan?“ opýtala som sa.
,,Ah... no, to je ten, ktorého ty voláš Keitaro, jeho skutočné meno je Rosan. V krajine Aliel máme všetci iné mená, aj ty. Ja sa volám Sari a tvoj otec je Meiron, boli sme učiteľmi v Akadémii Tseris.“
Vo dverách som sa zastavila a bez toho aby som sa ohliadla, som sa spýtala. ,,Aké je moje meno?“
,,Voláš sa Maeve Saphira a si zo šľachtického rodu Arleanovcov.“ odpovedal mi otec s určitou mierou hrdosti. Pokračovala som v ceste, vyšla som po schodoch, a zamierila som do svojej izby.
Keď už som bola dnu, tak mi odľahlo, zatvorila som oči a vytlačila som všetky myšlienky, všetko čo som sa dozvedela, všetko čo sa dnes stalo. Ostala som tak asi pol hodinu, nič som necítila, len som sa to snažila predýchať.
Konečne som otvorila oči, a tým rozprúdila tok mojich myšlienok. V odraze z okna som videla ako vyzerám, prešla som ku skrini, otvorila ju a vybrala jedno väčšie tričko. Cez prsia mi bolo aj tak dosť tesné, tak som to vzdala a vyzliekla som si podprsenku, keď už nič iné, aspoň som sa mohla nadýchnuť.
Maeve, preblesklo mi hlavou. To je meno, ktoré patrí k telu, čo mám teraz. Ani zo svojim starým výzorom som nebola nespokojná, ale musela som uznať svoju súčasnú ženskosť, ktorá ma tešila.
Niekto potichu zaklopal na dvere.
,,Môžem vstúpiť?“ ozval sa Keitaro. Bola som ticho, nedokázala som nič povedať. Len som prešla k posteli a sadla si na ňu. Urobila som pri tom dosť hluku, aby vedel, že som tu. Vošiel dovnútra. Zastavil sa dosť ďaleko od mojej postele, ako keby sa ma bál.
,,Si v poriadku?“ opýtal sa.
Ja viem, že to bola len obyčajná otázka, ale práve tá ma neskutočne rozčúlila. ,,Či som v poriadku? Práve som sa dozvedela že celý môj doterajší život mi moji rodičia klamali o tom, kto som a možno by mi to ani nikdy nepovedali, keby si sa tu nezjavil ty a všetko nepokašlal. Mohla som ďalej žiť v krásnej ilúzii, že som úplne obyčajné, priemerné dievča s priemernými problémami, ktoré sa dajú riešiť. Ale namiesto toho som nejaká Amari a ani poriadne neviem, čo to je, takže by som ti bola veľmi povďačná, keby si mi nepokladal otázky typu si v poriadku alebo ako sa cítiš, pretože je očividné, že v poriadku nie som a ani sa necítim zrovna najlepšie. A teraz, ak by si bol taký láskavý a opustil moju izbu, aby som sa mohla ďalej utápať vo svojej sebaľútosti!“
Počas celého môjho príhovoru len stál a pozeral sa na mňa a teraz sa rozbehol smerom ku mne. Jasné, že som sa zľakla, ale on ma objal a poriadne ma stlačil. Nevydržala som to a po lícach sa mi spustili prvé slzy za posledných šesť rokov.