Magic World 3

Secret wishes- Pomaly som začínala precitať, pamätala som si všetko, čo sa stalo, teraz som necítila žiadnu bolesť. Počula som, že niekto hrá na klavíri. Skladbu som nepoznala, ale hneď sa mi zapáčila. Pohla som rukou, aby som zistila či sa už môžem hýbať. Išlo to. Začala som otvárať oči. Videla som tmavomodrý strop s hviezdami v presných súhvezdiach. Bolo mi jasné, že ležím vo svojej posteli.,,Takže už si hore?“ Otočila som hlavu a zbadala Keitara, ktorý sedel pri klavíri a pozeral na klávesy. Mala som množstvo otázok, ale vôbec sa mi nechcelo hovoriť.„Ak mi neodpovieš, budem si myslieť, že ešte spíš a zobudím ťa vedrom vody,“ povedal a otočil sa smerom ku mne

Rýchlo som sa posadila, ale zatočila sa mi hlava a sotilo ma to späť na vankúš. Zrazu stál Keitaro vedľa mojej postele s preľaknutým výrazom. ,,To si nevšímaj, to sa mi stáva často, ale najradšej odpadávam v kuchyni.“ Trochu sa pousmial, ale vzápätí sa zamračil.„Prečo si mi nepovedala, že si Amari?“ Teraz už bol naštvaný.
„To asi preto, lebo netuším čo to Amari je.“ Moja zmätenosť dosiahla vrchol, nechápala som prečo je taký naštvaný.,,Takže ty máš magickú moc a ani o tom nevieš?“
„Nie, vôbec neviem o čom to hovoríš! A neviem ani, čo sa stalo predtým, ale ty to očividne vieš, takže by si mi to mal vysvetliť! A to hneď teraz!“ Teraz som pre zmenu bola naštvaná ja. Sadol si na kraj mojej postele a pustil sa do rozprávania. „Dobre, začnem teda od začiatku. Pochádzam z Konai, je to svet v ktorom žijú magické bytosti. Ty aj ja sme bytosti Amari.“ Nadobúdala som presvedčenie že sa zbláznil... 
„Môžeme ovládať skoro všetko, aj keď až od určitej úrovne. Rovnakú silu majú aj Hiroko - to sú obludy, oni väčšinou nemajú magickú moc ale existujú aj výnimky, a ešte Tenshi tí majú krídla, v ľudskom svete je ich aj s Hiroko najmenej, ťažko zapadajú.“ Dobre, už som si tím istá...

„Existuje aj veľa bytostí s nižšou silou, ale tých je strašne veľa, takže o tých ti poviem inokedy. Ešte neviem ako, ale pri tom bozku som omylom uvoľnil tvoju silu...“ prerušila som ho.
„Počkaj, akú silu, aké bytosti a aký svet.. čo?!“ Určite sa scvokol. To sa asi pri tom páde udrel do hlavy.
,,Asi my neveríš, takže ti to ukážem.“ Postavil sa a podal mi ruku, z jeho rozprávania som bola trochu vystrašená, ale keď som ju chytila, strach zmizol a vystriedal ho pokoj. Vyviedol ma von z mojej izby, zamieril doľava a zastavil pred kúpeľňou.
,,Chcem ti ešte povedať, že vyzeráš inak, takže sa nezľakni.“povedal a postrčil ma pred zrkadlo.
Najskôr som nechcela veriť tomu, čo vidím, potom som sa pozrela lepšie a začala som rozoznávať svoje črty. Nebola som si istá, čo je horšie či to, že moje, kedysi hnedé oči, boli teraz fialové alebo to, že moje prsia sa zväčšili aspoň o dve čísla. Ale najviac asi utrpeli moje vlasy, predtým boli hnedé, skoro rovné a po ramená, teraz siahali až po zadok, boli zvlnené a mali bielu farbu. Už som párkrát zažila poriadny šok, ale na túto situáciu to nemalo. Začínala som veriť tomu, čo mi Keitaro hovoril. Po rozume mi behala iba jediná otázka.

,,Ako si vedel, kde je kúpeľňa?“ No hej, nič zmysluplnejšie zo mňa nevypadlo.
,,No spala si skoro celý deň, takže som mal dosť času sa tu porozhliadnuť.“ povedal.
Čože? Spala som celý deň, to ale znamená, že dnes sa vrátia moji rodičia! Ak ma takto uvidia, tak ich porazí.
,,Musíš to vrátiť späť, dnes prídu moji rodičia a nemôžem vyzerať takto.“
„Prečo, veď nevyzeráš zle.“ Zrejme to bol kompliment ale ja som začínala byť naštvaná.
„To možno hej, ale pochybujem, že by si nevšimli, že mi niekto zperoxidoval vlasy a urobil plastiku tak, že teraz mám prsia aspoň o dve čísla väčšie!“
Zahľadel sa mi na prsia. ,,No povedal by som že skôr o tri.“
To už bolo trochu moc a vo mne to vybuchlo. Prestávala som sa ovládať. Pozrela som sa na Keitara, ale ten odstúpil dozadu ako keby mi narástli ešte aj rohy.
,,Prosím, môžeš sa upokojiť skôr ako tu niečo podpáliš?“ To snáď nie je možné on si zo mňa ešte robí srandu. Keď som si všimla ako sa tvári, začala som sa znepokojovať. A potom som uvidela, čo ho tak vyľakalo. Moje ruky horeli. Ale aj keď horeli, necítila som teplo, vlastne som sa cítila normálne.
,,Keitaro, urob s tím niečo.“ Pozrela som na neho.
,,Dobre, ale asi sa ti to nebude páčiť.“povedal.

,,Počkaj ako to myslíš, že sa mi to nebude páčiť?!“ Hneď ako som to dopovedala, zalial ma prúdom ľadovej vody. Úplne celá som bola mokrá, mala som chuť ho zabiť. Rozbehla som sa oproti nemu s úmyslom poriadne mu ublížiť. Asi očakával moju reakciu, pretože sa otočil a rozbehol ku schodom.
,,Stoj, okamžite zastav a ja ti sľúbim, že keď ťa budem zabíjať nebude to bolieť... Aspoň nie moc.“ Ohliadol sa, ale vzápätí preskočil všetky schody. To ma dostalo a na chvíľu som spomalila. Rýchlo som sa spamätala a už som bežala za ním. Nebola som zrovna najlepší bežec ale poznala som náš dom. Už som bola tesne za ním, no vtom náhle zastavil. Akurát sa stihol obrátiť tvárou ku mne, keď som sa potkla a oboch nás zvalila na zem. Ten pád mi skoro vyrazil dych, ale Keitarovi zrejme nie, pretože sa začal smiať.
,,Môžem sa ťa spýtať čo ti je také smiešne?!“
„No, v takejto situácii sme už raz boli a keď sme tu zas, tak by sme mohli pokračovať tam, kde sme skončili...“
Započula som ako sa otvorili dvere, nastal buchot a potom nadšené hlasy mojich rodičov. ,,Zlato, sme doma, ako si sa tu mala?“