Sci-fi poviedka... moja prvá, buďte preto zhovievaví 
Takmer dokonalá istota
Centrálny panel hlásil poruchu.
Ing. RNDr. Matija, najlepší ruský vedec v ústave a aj patrične na to hrdý, bol pohodlne usadený vo svojom otáčacom kresle a pomaly zaspával. Nohy mal vyložené vysoko na hŕbe plastových krabíc, určených chemickému oddeleniu na uschovanie vzorkov zlúčenín, a pred ním sa chladila káva, ktorú si nedávno uvaril.
Čumel do jediného bodu na bielej stene jeho laboratória, keď sa ozvalo tiché pípanie, rozsvietilo sa pár drobných kontroliek na centrálnom paneli a na obrazovkách na stene vyskákali okná s viacerými upozorneniami.
Vedec si smutne povzdychol. Vždy v tom najlepšom! Vždy, keď konečne zabudol na nudnú rutinu práce a na holé steny, vyleštená podlahy, oceľové stoly a stoličky natreté až príliš dokonalou bielou, ktorá človeku dokáže za pekných pár hodín dokonale vypáliť zrak, že každá iná farba sa bude zdať šedivá a tmavá, a jeho myseľ sa preniesla na míle vzdialené miesta, kde jedinou starosťou bolo či si vybrať brunetku alebo blondínku, ho tie blbé kontrolky ako zákonom schválnosti dokážu vyrušiť.
Pár desiatok sekúnd sa ešte snažil vzdorovať ostrému pípaniu, ktoré sa mu zdalo neznesiteľnejšie ako kedykoľvek predtým a vstal. Veľmi pomaly sa presunul k obrazovkám, ku ktorým bol až doteraz obrátený chrbtom.
Nemal sa prečo ponáhľať. Tie идиотский (blbé) kontrolky, ako s obľubou volal každú vec, ktorá ho rozčuľovala, blikali skoro neustále a takmer nikdy to nebolo niečo vážne.
Ďalšie poruchy komunikácie... alebo ešte lepšie, pokazené osvetlenie! pomyslel si. Zastal pred panelom a stlačil zopár klávesov pred ním, obrazovky zablikali a objavili sa nekončiace riadky nezmyslov. Pozrel na ne. Nestihol si prečítať ani prvý riadok a strediskom zatriaslo.
Mohutné zemetrasenie sa šírilo stenami a rozochvievalo oceľové podpery. Štyri či päť otrasov a všetko zase stíchlo, ako keby sa nič nestalo. Po chvíli ticha si už nebol istý či sa to skutočne stalo.
Všetko vyzerá normálne, elektronika je nedotknutá. Žeby vidiny? Na urýchľovači sme pracovali fakt dlho, ale žeby až tak?
Obzrel sa a na zemi uvidel rozbitý hrnček a mláčku kávy okolo. V miestnosti zrazu píplo a na obrazovke vyskočilo nové okno. Okamžite ho to vrátilo do reality. Pochopil, že táto správe nebude len tak obyčajná. Priskočil k obrazovkám a ponoril sa do čítania.
Už pri prvých riadkoch sa mu ruky neuveriteľne roztriasli a okamžite sa musel oprieť o stôl. Ako čítal ďalej, jeho stav sa zhoršoval, obelel a plytké výdychy, príliš nedostatočné, aby jeho pľúca zásobovali kyslíkom, mu zahmlievali zrak. Zdalo sa to také neskutočné. Až príliš.
Môj Bože, ja snívam, vydýchol si.
,,Jasné, nič iné, iba hlúpy sen. Ďalšia z mojich nočných môr, ktorú si nebudem ani pamätať, keď sa zobudím!“ vykríkol do miestnosti.
Už pár mesiacov sa mu snívali bizarné nočné mory o rôznych výbuchoch a zlyhaniach, ktoré sa zdali také reálne ako dnes. Ale to mu nevadilo, vlastne bol rád, lebo ho to nútilo pracovať ešte usilovnejšie, neustále hľadať nove riešenia a zdokonaľovať jeho majstrovské dielo.
Po rokoch tvrdej driny, presne pred mesiacom bol hadrónový urýchľovač 4. generácie hotový. “Domáci urýchľovač“, tak sa mu začalo hovoriť. On a jeho tým sa zaslúžil o zmenšenie urýchľovača takmer na desaťnásobok oproti predchádzajúcej generácii. Celý okruh potrebný na urýchlenie sa teraz zmestil do miestnosti s rozmermi 22x22 m a keďže na jeho pohon navrhol používať slnečné kolektory, ktoré boli samozrejmou súčasťou domu priemerne zarábajúceho človeka, mal takú výhodnú cenu, že si ho mohol teraz kúpiť a skúmať záhady vesmíru naozaj ktokoľvek.
Domáci urýchľovač!..., vždy keď si to pomyslel, pousmial sa. Už len stačilo, aby ho otestoval a tým preukázal jeho bezpečnosť. Posledný týždeň a jeho dielo pracovalo stále bezchybne. Posledné 4 dni a jeho vynález sa začne masovo predávať. Už teraz bol oň obrovský záujem. Nielenže bude bohatý, ale konečne ho vedecká komunita uzná. Nepochyboval, že po tomto úspechu bude Cena Ednie jeho.
Slávny a bohatý..., pri tejto myšlienke sa smial ešte viac. Vytrie zraky všetkým jeho kolegom - neprajníkom, a aj odporcom jeho technológie, ktorých síce nikto nebral vážne, ale aj tak vedeli znepríjemniť život.
Akonáhle sa objaví na svete niečo nové a revolučné, ozve sa zopár antitechnologistov, ktorí tvrdia, že vedci nevedia všetko, tak nech sa prestanú hrať na pánov sveta.
Doteraz sa nikdy nič nestalo, žiadne katastrofické scenáre sa nenaplnili, koľkokrát im zaručoval úplné bezpečie, tisíckrát s jeho týmom modeloval rôzne situácie, až nakoniec bol schopný vylúčiť zlyhanie na 99,48%.
Veril, že tým aspoň čiastočne utlmí ich činnosť, ale keď s týmto údajom vystúpil na verejnosti, začal sa pravý teror. Doteraz takmer osamotení kritici sa spojili do obrovskej masy. Okupovali okolie výskumného ústavu, kde pracoval, dom, v ktorom býval, dokonca aj škôlku, kde jeho dcérka chodila. Nezostávalo mu nič iné, ako sa utiahnuť do laboratórií, aby dali pokoj aspoň jeho rodine. Posledné týždne strávil tu, odrezaný od sveta. Nedostatok voľnosti, kontaktov a neustály tlak očakávaní spôsobil, že si už už pripadal na pokraji nervového zrútenia, bol vyčerpaný a už nemával sny, ale hrôzy dní ho mučili aj v noci.
Koľkokrát mi Lýdia hovorila, aby som si dorobil ten kurz, no tak, prebuď sa! Snažil sa spomenúť si, čo sa učili na prvej hodine lucidného snívania, jedinej na ktorej bol.
- ...Keď si uvedomíte, že snívate, nie je nič ľahšie ako zobudiť sa. Je to predsa Váš sen a Vy určujete pravidlá v ňom. Ničoho sa nebojte, ak nechcete, aby tu niečo existovalo, tak to ani nebude... - opakovala im lektorka.
Fajn, snaž sa prebudiť, nie je nič ľahšie. Zatvoril oči a urobil par krúživých krokov na zahriatie.
Pri poslednom však, omylom stupil na zvyšky rozbitého hrnčeka. Črepina mu prepichla podrážku čižmy a zapichla sa do chodidla. Bolelo to. Strašne. A reálne. Ale vo sne ťa predsa nič nebolí, tak potom... toto nebude sen!
,,Nie!“ Vykríkol. Oblial ho ľadový pot. Ak toto nebol sen, správa musela byť tiež skutočná. „Nie, toto sa nemohlo stať! Počítal som s každou možnou situáciou! Čierna diera! Ale veď nemala, čo pohlcovať!“ Opäť bol na smrť vystrašený, ale už vedel, čo má robiť. Nohy ho automaticky viedli ku komunikácii.
S ňou som rátal ako s prvým možným zlyhaním! Ak sa pri zrážke častíc vytvorí, prístroje okamžite zareagujú. Vypnú napájanie a vytvoria pole, do ktorého čiernu dieru uzavrú, tým pádom nebude mať čo pohlcovať a zanikne. Ale podľa údajov to tak nebolo, pole sa nestihlo dostatočne rýchlo uzavrieť a diera sa zväčšovala. Ako to!
Zapol vysielanie, nastavil vnútorný okruh a jediné, čo mohol spraviť bolo vydesene zakričať: „Evakuácia, okamžitá evakuácia! V priestore urýchľovača sa vytvorila čierna diera! Zväčšuje sa!“
Centrom výskumného ústavu sa niesla ozvena jeho hlasu a odpoveďou naň bola panika, ktorá zasiahla každého. V ústave boli skoro samí vedci, a tak každý vedel, čo to znamená.
Stepan, predtým než sa vydal preč, skúsil ešte zopárkrát ručne vytvoriť bariéru, aj keď vedel, že je to zbytočné. Už keď čítal správu, čierna diera sa stihla rozšíriť k stenám a za nimi sa nachádzala atmosféra. Nekonečne veľa častíc k pohlteniu.
Preto teraz utekal. Utekal dlhou chodbou k výťahu, na Centrálu mohol zavolať aj z núdzovej linky na povrchu, a príliš sa bál o svoj život, aby zavolal zdola. Nebál sa iba o svoj, bál sa o životy celej tej masy ľudí, ktorá ešte netušila, čo spôsobil.
- ...Bezpečnosť nadovšetko. Tak ako si to mohol pripustiť? Zaručil si nám 99, takmer 100 percent. Ale čo zvyšok? Čo urobíš ak...? - povedal mu pred rokom Thomas Ribell, vodca odporcov.
A on sa mu vysmial.
Teraz mu slová neschádzali z mysle. Nedali sa vytlačiť.
Mal dokonalú istotu.
Takmer.
P.S. Je to fikcia, ktorá ma napadla pri čítaní o Veľkom hadrónovom urýchľovači. Som trošku blázen do všetkých možných vedeckých vychytáviek a sci-fi tiež, samozrejme. Pridávam zopár zaujímavých odkazov:
http://sk.wikipedia.org/wiki/Veľký_hadrónový_urýchľovač
http://www.techportal.sk/energetika/104-asticovy-urychova-cern
2024 ©