Stála som na ulici, nie, priamo na ceste a pozerala na dom predo mnou.
Autá tu nejazdili, chodníky boli vyľudnené. Ticho. Príjemné, horúce, ospanlivé a vtáčie ticho. Cítila som more v povetrí, bolo niekde blízko, jeho zvuk sa ale vytratil. Vnímala som lúky a lesy niekde navôkol, obklopovali ma. Horúca slnečná krajina.
Pociťovala som ju vo vnútri, držala ma v náručí.
Dlhú ulicu, na ktorej som stála, obklopovali útulne domčeky aj bytovky s niekoľkými poschodiami. Neboli v rozpore s prírodou, ako to býva vo väčšine ľudských sídel. Dnešný, moderný človek sa snažil potlačiť prírodu, prispôsobiť krajinu sebe. Tu to bolo naopak, stavby neobmedzovali krajinu, nebránili v jej cykle. Všetko bolo zemito hnedé, sýto zelené alebo pieskovo žlté a navzájom poprepletané ako paprsky svetla lámajúceho sa na kvapkách letného dažďa.
Bolo zvláštne, že som nikde nevidela kvety, ako by sa to dalo očakávať od takéhoto prostredia. Nezdobili balkóny ani okná. Tiež som si všimla ešte jednu zvláštnosť - červená farba tu neexistovala. Doslovne.
(Neskôr som nad tým často uvažovala a myslím si, že som prišla na dobré vysvetlenie. Tento svet bol príliš pokojný na temperamentnú červenú. Neviem odkiaľ, ale uvedomovala som si, že by ho práve ona mohla zničiť. Jej nestálosť by sa vyliala prúdom a zdeformovala pokojne tvary, ktoré sa tu azda omylom vyformovali, na niečo príliš obyčajné a príliš reálne, aby to tu mohlo existovať.)
Bolo mi skvele, plnil ma pocit zadosťučinenia. Nepamätala som si však, kde sa nabral, ale dom predo mnou mi ponúkol vysvetlenie. Celý čas, čo som sa obzerala, a vrývala si do mojej nedokonalej pamäti každý detail tejto nestálej krajiny, ma priťahoval.
Nevzdorovala som mu. Otočila som sa a nastavila som tvár dvoj troj poschodovej budove z tehál a broskyňovej omietky, z ktorej sálala útulnosť a dobrá nálada hostiteľov.
A vtom sa to stalo. Obrovská vlna spomienok sa mnou prevalila.
Recepcia, čistá a komfortná. Obrovský recepčný pult z vylešteného dreva. Izba, s presklennou stenou a dverami na balkón. Kuchyňa s panvicami úhľadne povešanými po stenách. Hostia, prechádzajúci sa vo vstupnej hale, sediaci v prútených kreslách, debatujúci s milým personálom.
Videla som seba ako dospelú ženu, s obrovskou účtovníckou knihou opretou o svoju hruď a s vlasmi zapletenými v dlhom vrkoči po pás, stála som v hale. Počúvala som smiech svojej najlepšej priateľky klebetiacej s dvoma mužmi, pri ktorých vyzerala neuveriteľne žensky, ale aj mlado, vďaka svojmu nízkemu vzrastu, jej krátkym ryšavo-zlatým vlasom siahajúcim po plecia a možno ešte nižšie, keby neboli vykrútené na všetky strany ako perie vrabca prekvapeného náhlym poryvom vetra. Prsty jej boli ešte stále cítiť po práve upečených koláčikoch.
Jej obrovským, dalo by sa použiť aj pomenovanie životným, snom bolo založiť si vlastný hotel. Už na strednej škole nesnívala o ničom inom a zakrátko ma svojim nadšením tak nakazila, až som nakoniec musela pripustiť, že to znie lákavo. Až príliš. A tak sme sa rozhodli, že ten hotel založíme spoločne.
Ďalšia vlna ma vyniesla naspäť. Stála som pred naším hotelom, dívala sa, čo sme vybudovali a ohromný pocit naplnenia mi zvieral vnútornosti. Tie záblesky boli moje spomienky. Všetko som to vnímala, ako by sa to už raz stalo. Ono sa to stalo, dokázali sme to. Rozhliadla som sa naposledy a zobudila sa.
O pár dní neskôr
„Myslíš, že to dokážeme?“ spýtala som sa.
Sedeli sme v parku na lavičke, okolo nás stáli mĺkve lipy a potriasali svojimi pestrými hlavami vo vetre. Každú chvíľu im vietor pár farebných pramienkov vyfúkol a tie potom v špirálach padali k zemi. Začínala jeseň, aj keď sa leto ešte úplne neskončilo. Aspoň pre nás dve nie. Neboli sme pripravené na školu s jej nástrahami. Našťastie, toto bol môj posledný rok. Zoe nemala toľko šťastia, ju čakali ešte dva.
Bola skvelá priateľka, vždy ma vypočula, akokoľvek divné bolo to, čo som rozprávala. Aj teraz, počas celého opisu môjho sna ma sústredene počúvala, ale keď som jej položila otázku, zaškerila sa na mňa ako keby som jej povedala ten najlepší vtip na svete.
„Samozrejme.“ okamžite odpovedala. „Tomu verím, aj bez tvojej fakt divnej snovej spomienky, a vždy budem. Vlastne, možno si ten sen mala preto, aby si konečne prestala pochybovať.“ nahlas rozmýšľala. „Prečo si stále myslíš, že je to také nereálne?“ zakvílila roztrpčene.
Nevedela som, čo na to povedať. Listov okolo nás pribúdalo.
„Ja neviem.“ po pravde som odpovedala.
Pozrela na mňa „My to dokážeme, je to naša budúcnosť.“
A ja som konečne uverila, že sa nám to podarí.